9.6. Neotyp [neotype] je dokladový exemplár alebo ilustrácia vybraná tak, aby slúžila ako nomenklatorický typ v prípadoch, keď chýba všetok materiál, na ktorom bolo meno založené (pozri tiež Čl. 9.15).

9.9. Ak autor mena druhu alebo vnútrodruhového taxónu neoznačil holotyp, ak sa holotyp stratil alebo bol zničený, alebo ak sa ukázalo, že materiál ustanovený za typ patrí ku viac než jednému taxónu, možno ustanoviť (Čl. 7.10 a 7.11) ako náhradu lektotyp alebo, ak je to prípustné (Čl. 9.6), neotyp.

9.10. Pri ustanovení lektotypu sa musí vybrať existujúci izotyp, ak izotyp neexistuje, potom je potrebné vybrať existujúci syntyp. Ak sa nezachoval žiadny izotyp, syntyp alebo izosyntyp, potom sa musí lektotyp vybrať spomedzi existujúcich paratypov. Ak neexistuje žiadny citovaný dokladový exemplár, lektotyp sa musí vybrať spomedzi necitovaných dokladových exemplárov a citovaných a necitovaných ilustrácií, ktoré tvoria zostávajúci pôvodný materiál, ak tento existuje.

9.11. Ak sa nezachoval žiadny prvok pôvodného materiálu, možno vybrať neotyp. Lektotyp má vždy prednosť pred neotypom, okrem prípadu vymedzeného Čl. 9.15.

9.13. Holotyp (alebo lektotyp) mena druhu alebo vnútrodruhového taxónu fosílnych rastlín (Čl. 8.5) je dokladový exemplár (alebo jeden z dokladových exemplárov), na ktorom sú založené ilustrácie, ktoré uviedli meno do platnosti (Čl. 38). Ak je pred 1. januárom 2001 (pozri Čl. 38.2) v protológu mena nového taxónu fosílnych rastlín v hierarchickej úrovni druhu alebo nižšej uvedený typový dokladový exemplár (Čl. 37.1), ale ak nie je označený medzi ilustráciami, ktoré uviedli meno do platnosti, lektotyp sa musí ustanoviť spomedzi dokladových exemplárov ilustrovaných v protológu. Tento výber sa má zmeniť, ak je možné preukázať, že pôvodný typový dokladový exemplár zodpovedá inej ilustrácii, ktorá uviedla meno do platnosti.

9.14. Ustanovenie lektotypu alebo neotypu, ktorý sa neskôr ukáže byť odkazom na jeden zber, ale na viac ako jeden dokladový exemplár, sa musí prijať (v zmysle Čl. 9.17), ale môže byť ďalej zúžené na jediný dokladový exemplár cestou nasledujúcej lektotypifikácie alebo neotypifikácie.

9.15. Ak sa holotyp alebo predtým ustanovený lektotyp stratil alebo bol zničený a ak sa dá preukázať, že všetok ostatný pôvodný materiál sa taxonomicky líši od zničeného typu, možno vybrať neotyp tak, aby sa zachovalo použitie mena ustanovené predošlou typifikáciou (pozri tiež Čl. 9.16).

9.16. Neotyp vybraný podľa Čl. 9.15 možno zmeniť, ak sa dá preukázať, že sa taxonomicky líši od holotypu alebo lektotypu, ktorý nahradil.

9.17. Autor, ktorý ako prvý ustanovil lektotyp alebo neotyp, sa musí v tomto výbere nasledovať, ale tento výber sa nahrádza (mení), ak (a) sa znovu našiel holotyp alebo v prípade neotypu akýkoľvek pôvodný materiál; výber sa môže zmeniť aj vtedy, ak (b) možno preukázať, že je vo vážnom konflikte s protológom a je k dispozícii iný prvok, ktorý nie je v konflikte s protológom, alebo ak (c) výber nebol v súlade s Čl. 9.12.

9.18. Autor, ktorý prvý ustanoví epityp, sa musí v tomto výbere nasledovať; odlišný epityp možno ustanoviť, iba ak sa pôvodný epityp stratí alebo zničí. Lektotyp alebo neotyp podporovaný epitypom môže byť nahradený v súlade s Čl. 9.17 alebo v prípade neotypu v súlade s Čl. 9.16. Ak možno preukázať, že epityp a typ, ktorý tento epityp podporuje, sú taxonomicky odlišné, a ak nie je možné použiť ani Čl. 9.16, ani 9.17, meno sa môže navrhnúť na konzerváciu s konzervovaným typom (Čl. 14.9; pozri tiež Čl. 57).

---

Poznámka 4. Epityp podporuje len ten typ, s ktorým je spojený typifikujúcim autorom. Ak je podporovaný typ nahradený, epityp nie je v žiadnom vzťahu k nahrádzajúcemu typu.

---

9.19. Ustanovenie epitypu sa neuskutoční, pokiaľ nie je uvedený herbár alebo inštitúcia, v ktorej je epityp uchovávaný, alebo ak je epitypom uverejnená ilustrácia, ak nie je uvedený plný a priamy bibliografický odkaz na túto ilustráciu.

9.20. Od 1. januára 1990 lektotypifikácia alebo neotypifikácia mena druhu alebo vnútrodruhového taxónu dokladovým exemplárom alebo nepublikovanou ilustráciou je účinná len vtedy, ak sa uvádza herbár alebo inštitúcia, v ktorej sa typ uchováva.

9.21. Od 1. januára 2001 sa lektotypifikácia alebo neotypifikácia mena druhu alebo vnútrodruhového taxónu neuskutoční, pokiaľ nie je uvedená s použitím termínu „lectotypus“ alebo „neotypus“, ich skratky alebo ekvivalentu v modernom jazyku (pozri ale Čl. 9.8).

9A.1. Typifikácia mena, pre ktoré nebol ustanovený holotyp, by sa mala robiť len s pochopením pre metódu, ktorou autor pracoval; osobitne by sa malo brať do úvahy, že časť materiálu použitá autorom pri opise taxónu nemusí byť v jeho vlastnom herbári, dokonca sa nemusela ani zachovať, a naopak, že nie všetok materiál, ktorý sa zachoval v autorovom herbári, musel byť použitý pri opise taxónu.

9A.2. Ustanovenie lektotypu by sa malo urobiť s pochopením skupiny, ktorej sa to týka. Ako základný prameň pri výbere lektotypu by sa mali zohľadniť všetky aspekty protológu. Treba sa vyhnúť mechanickým metódam, napríklad automatickému výberu prvého citovaného dokladového exemplára alebo exemplára zbieraného osobou, podľa ktorej je druh pomenovaný, ako nevedeckým metódam, ktoré môžu zapríčiniť v budúcnosti zmätky a ďalšie zmeny.

9A.3. Pri výbere lektotypu by sa mala dať prednosť akémukoľvek náznaku zámeru autora, pokiaľ nie je v rozpore s protológom. Takýmito náznakmi sú rukopisné poznámky, anotácie herbárových položiek, rozpoznateľné vyobrazenia, epitetá ako typicus, genuinus atď.

9A.4. Keď je v protológu citovaný len jeden zber, ale nie je citovaná inštitúcia, v ktorej je tento zber uložený, potom by sa malo predpokladať, že holotypom je dokladový exemplár uložený v inštitúcii, o ktorej je známe, že tam autor pracoval, pokiaľ neexistujú údaje o tom, že autor pracoval aj s inými časťami rovnakého zberu.

9A.5. Keď boli spolu s pôvodným opisom alebo diagnózou zahrnuté alebo citované dva alebo viaceré heterogénne prvky, potom by sa mal lektotyp vybrať tak, aby sa zachovalo súčasné použitie mena. Osobitne ak iný autor už predtým vybral jeden alebo viac prvkov ako iné taxóny, zvyšok alebo jeho časť by sa mala ustanoviť za lektotyp, ak tento prvok nie je v konflikte s pôvodným opisom alebo diagnózou (pozri Čl. 9.17).