Pravidlá, ktoré určujú vedecké pomenovávanie v botanike (vrátane algológie a mykológie), bývajú revidované na zasadaniach Nomenklatorickej sekcie po sebe nasledujúcich Medzinárodných botanických kongresov. Súčasné vydanie Medzinárodného kódu botanickej nomenklatúry zahŕňa rozhodnutia XVI. medzinárodného botanického kongresu, ktorý sa konal v St. Louis v roku 1999, a nahrádza Tokijský kód, ktorý bol uverejnený pred šiestimi rokmi po XV. medzinárodnom botanickom kongrese v Jokohame. Napísaný je výlučne v (britskej) angličtine. Tokijský kód bol preložený do čínštiny, francúzštiny, nemčiny, taliančiny, japončiny, ruštiny a do slovenčiny, a teda možno predpokladať, že aj Saintlouiský kód bude v blízkom čase k dispozícii vo viacerých jazykoch.

Saintlouiský kód sa v celkovej prezentácii výrazne nelíši od Tokijského kódu, číslovanie článkov a dodatkov zostáva rovnaké, hoci došlo k niektorým zmenám v číslovaní odstavcov, odporúčaní a príkladov. V Tokijskom kóde došlo k rozsiahlemu prečíslovaniu, preto jeho predhovor zahŕňal tabuľku s porovnaním jeho ustanovení s tými, ktoré boli v predošlom, berlínskom vydaní. V tomto prípade neuvádzame žiadne tabuľkové porovnanie.

V texte Kódu sú použité tri veľkosti písma. Odporúčania a poznámky sú tlačené menším písmom než články a príklady, poznámky pod čiarou menším písmom ako odporúčania a poznámky. Veľkosť písma odráža rozdiely medzi pravidlami, ktoré sú záväzné (články), dopĺňajúcimi informáciami a poznámkami (poznámky a odporúčania) a výkladovým aparátom (príklady a poznámky pod čiarou). Poznámky uvádzajú čosi, čo je záväzné. Neuvádzajú ale žiadne nové pravidlá alebo koncepty, len vyjadrujú čosi, čo nemusí byť na prvý pohľad zrejmé, ale čo sa na inom mieste Kódu priamo alebo nepriamo rieši. Niektoré príklady, ktoré boli zámerne odsúhlasené Nomenklatorickou sekciou, obsahujú materiál, ktorý nie je plne alebo výslovne obsiahnutý v pravidlách. Takéto „odhlasované príklady“ sú vyznačené hviezdičkou (*). Ak zmenou príslušného ustanovenia v nasledujúcom vydaní Kódu bude „odhlasovaný príklad“ plne riešený pravidlami, hviezdička sa vypustí.

Rovnako ako v predošlom vydaní sú vedecké mená, ktoré sa riadia Kódom, bez ohľadu na ich hierarchickú úroveň, vytlačené kurzívou. Kód tým nezavádza žiadny záväzný štandard, keďže typografia je vecou edičného štýlu a tradície, nie nomenklatúry. Napriek tomu by mohli editori a autori, v záujme medzinárodnej uniformity, uvážiť priklonenie sa k praxi uvedenej v Kóde, ktorá bola všeobecne kladne prijatá v rastúcom množstve botanických a mykologických časopisov. Aby sa vedecké mená ešte lepšie zvýraznili, opustili sme tradičnú, ale v minulých vydaniach nekonzistentnú prax používania kurzívy pre technické termíny a iné slová v latinčine.

Ako jej predchodkyne, aj táto Edičná komisia sa všemožne snažila dosiahnuť uniformitu v bibliografickom štýle a formálnej prezentácii – ako dobré výchovné cvičenie pre jej členov a ako cieľ, ku ktorému sa oplatí smerovať, pretože Kód je modelom, ktorý nasledujú mnohí jeho používatelia. Názvy kníh v bibliografických citáciách sú skracované v súlade s dielom Taxonomic literature, ed. 2 (Stafleu & Cowan, 1976-1988; s doplnkami Stafleu & Mennega, 1999-2000) alebo analogicky. Skratky názvov časopisov sú upravené podľa diela Botanico--periodicum-huntianum (1968) a jeho suplementu (1991).

Citácie autorov vedeckých mien uvedené v Kóde sú štandardizované v súlade s dielom Brummitt & Powell, Authors of plant names (1992), ktoré je spomenuté aj v Odp. 46A, Pozn. 1. Možno si všimnúť, že Kód nemá tradíciu v uvádzaní pripisovania mien autorom spred roku 1753 autormi uvádzajúcimi meno do platnosti, hoci takéto „pre-ex“ citácie autorov sú prípustné (pozri Čl. 46, Príkl. 18). Predchádzajúce vydania Kódu nemali k uvádzaniu zátvorkového autora v menách nad úrovňou rodu jednotný prístup, pretože jeho ustanovenia neposkytujú v tomto ohľade žiadne vodidlo. V záujme jednotnosti Edičná komisia pristúpila v Kóde k vypusteniu zátvorkových autorov vo vyšších hierarchických úrovniach, pričom však nemá v úmysle týmto prístupom akokoľvek prejudikovať rozhodnutia Zvláštnej komisie pre mená nad úrovňou rodu, ktorá bola ustanovená v St. Louis.

Kongres v St. Louis bol vzhľadom na nomenklatorické záležitosti v porovnaní s predchádzajúcimi kongresmi konzervatívny. Povolil len málo zásadných zmien, ale na druhej strane boli prijaté mnohé užitočné spresnenia a zlepšenia Kódu, týkajúce sa jeho znenia aj podstaty. Tu poukážeme len na niektoré zmeny. Vyčerpávajúca správa o rozhodnutiach Nomenklatorickej sekcie bola uverejnená na inom mieste (Barrie & Greuter in Taxon 48: 771-784, 1999).

Jedinou rozsiahlejšou oblasťou, v ktorej došlo v Saintlouiskom kóde k zmenám, je oblasť typifikácií, kde Zvláštna komisia pre lektotypifikáciu predložila množstvo vynikajúcich návrhov. V Čl. 8.2 bola upravená definícia typového dokladového exemplára tak, aby bolo jasné, že viaceré rastliny alebo fragmenty rastlín, ktoré patria k tomu istému zberu a k tomu istému taxónu, pokiaľ sú pripevnené spolu na jednej herbárovej položke [herbarium sheet] alebo upravené v ekvivalentnom preparáte, tvoria jeden dokladový exemplár. V budúcnosti nebude teda vhodné ustanovovať iba časti takýchto dokladových exemplárov ako lektotypy a podobné typifikácie z minulosti sa stávajú bezpredmetnými. Za istých okolností dokladový exemplár môže predstavovať aj viaceré herbárové položky alebo preparáty (Čl. 8.3). Podľa novelizovaného Čl. 37.2 sa označenie typu na účely platného uverejnenia môže, priamo alebo nepriamo, vzťahovať aj na viac než na jeden dokladový exemplár pod podmienkou, že všetky takéto dokladové exempláre sú duplikátmi patriacimi k tomu istému zberu. Pretože v takomto prípade sa typový materiál skladá z viac než jedného dokladového exemplára, nejde tu o holotyp a spomedzi dokladových exemplárov sa môže vybrať lektotyp. Ten istý postup je teraz vysvetlený v Čl. 9.14 pre analogickú situáciu údajných lektotypov alebo neotypov, ktoré sa ukázali byť dvoma alebo viacerými duplikátmi dokladových exemplárov. Nové ustanovenia Čl. 9.18-9.19 ujasňujú postavenie epitypov a požiadavky na ich ustanovenie, čím sa značne zvyšuje užitočnosť konceptu epitypu, ktorý bol uvedený pred šiestimi rokmi na Tokijskom kongrese. A nakoniec, kontroverzný a viacznačný bývalý Čl. 8.3, upresňujúci, za akých okolností môžu ilustrácie slúžiť ako typy, bol upravený tak, že už nemôže byť chápaný ako obmedzenie slobody voľby lektotypu. V jeho novom postavení ako Čl. 37.4 je jasnou a zrejmou prekážkou na platné uverejnenie mien druhov alebo taxónov nižšej hierarchickej úrovne, založených na typových ilustráciách po roku 1957.

Druhá závažná zmena, o ktorej sa rozhodlo v St. Louis, nebola založená na uverejnenom návrhu, ale na návrhu z pléna, ktorý bol vznesený po emotívnej a predčasne ukončenej diskusii: všetky odkazy na registráciu nových botanických mien, ktoré by mali byť záväzné k nejakému dátumu v budúcnosti, boli z Kódu (kam boli zavedené na Tokijskom kongrese pred šiestimi rokmi) odstránené. Zaiste prekvapujúca zmena názoru medzi dvoma po sebe nasledujúcimi kongresmi.

Iné nové ustanovenia v súčasnom vydaní Kódu sú relatívne menej dôležité, pretože buď nie sú záväzné (majú výkladovú alebo poradnú funkciu), alebo sa netýkajú botanických organizmov všeobecne, ale iba určitých skupín (ako fosílie, riasy alebo huby), alebo pozostávajú z reorganizácie a ujasnenia niektorých predtým nejasných alebo vzájomne si odporujúcich ustanovení, alebo budú účinné len v budúcnosti.

V St. Louis boli zavedené tri nové neretroaktívne pravidlá, ktoré sa všetky týkajú typifikácie. Edičná komisia má právo ustanoviť dátum, od ktorého takéto ustanovenia začnú platiť. Komisia si vybrala prelom milénia, 1. január 2001. V porovnaní s predošlými vydaniami je to relatívne o jeden rok skôr. Hlavným dôvodom bolo, že čas potrebný na uverejnenie Saintlouiského kódu bol výrazne kratší (9 mesiacov) ako pri predošlých vydaniach (1 až 3 roky). Dve z neretroaktívnych ustanovení sa týkajú podmienok, ktoré musia splniť ustanovenia typov, aby boli účinné (Čl. 7.11: použitie frázy „tu ustanovený“ alebo ekvivalentného slovného spojenia; Čl. 9.21: použitie termínu „lectotypus“ alebo „neotypus“, alebo ich ekvivalentov). Tretie ustanovenie (Čl. 38.2, uvádzané aj v Čl. 9.13) sa vzťahuje len na nové mená fosílnych rastlín a ako podmienku na platné uverejnenie požaduje, aby u jednej zo sprievodných ilustrácií bolo výslovne uvedené, že predstavuje typ.

V Saintlouiskom kóde je prvýkrát uvedená ešte jedna ďalšia dátumová hranica. Od 1. januára 1908 koncovky mien v úrovni vyššej ako rod sa prijímajú ako označenie ich hierarchickej úrovne v prípade, ak chýba termín, ktorý by túto úroveň výslovne označoval (Čl. 35.2). V súčasnosti známe štandardné koncovky označujúce hierarchickú uroveň boli zavedené v roku 1905 prvým Viedenským kongresom, čo vysvetľuje voľbu dátumu. Sekcia zvažovala aj mnohé ďalšie návrhy, ktoré mali za cieľ reformu nomenklatúry taxónov nad úrovňou rodu. Väčšinu z nich odmietla a ponechala na ďalšie preštudovanie prípadnej zvláštnej komisii. Avšak sekcia súhlasila s takým vyjasnením, zjednodušením a reštrukturalizáciou pravidiel upravujúcich mená nad úrovňou rodu (Čl. 16-17), ktoré nezmenia ich zmysel.

Článok 33, ktorý sa zaoberá novými kombináciami, je ďalšou časťou Kódu, kde Nomenklatorická sekcia odsúhlasila zlepšenia. Problém, ktorý bol dlho známy, spočíval v tom, že mená, ktoré boli zreteľne zamýšľané ako nové kombinácie, ale kde chýbalo výslovné uvedenie ich uvažovaného bazionyma, v niektorých prípadoch spĺňali požiadavky na platné uverejnenie ako mená nových taxónov. Dôsledkom bola strata priority, zmena typu a ďalšie potenciálne negatívne vedľajšie následky. Toto všetko bolo dané do poriadku novým Čl. 33.2. Iným zdrojom problémov bol zreteľný konflikt medzi bývalým Čl. 33.3 (chyby v bibliografickej citácii sú prípustné) a 33.4 (citácia chybného prameňa nie je prípustná), ktoré sa vzťahovali na prípady kombinácií uverejnených po roku 1952. Tento konflikt bol teraz vyriešený: Čl. 33.4 definuje chyby v citácii reštrinktívnym spôsobom, Čl. 33.5 znovu potvrdzuje, že citácia chybného prameňa nie je opraviteľnou chybou a Čl. 33.6 uvádza niektoré užitočné výnimky z tohto pravidla.

Článok 58 bol kompletne prepísaný a podstatne skrátený, ale jeho zmysel (v tej miere, v akej ho predtým mal) tým nebol dotknutý. – Na základe návrhu predloženého z pléna zakončenie -glochin bolo definované ako zakončenie označujúce ženský gramatický rod v prípadoch, keď sa ním končí zložené meno rodu, zatiaľ čo zakončenie -phykos sa bude musieť považovať za zakončenie mužského rodu, hoci v klasických časoch bolo považované za zakončenie stredného rodu (Čl. 62.2(b-c)). – Zmena v Čl. 21.2 ujasnila postavenie taxónov podradených rodu, ktoré mali ako epiteton podstatné meno v druhom páde. Teraz je jednoznačné, že takéto epitetá tvorené podstatným menom v druhom páde sú prijateľné iba v množnom čísle, ale nie v jednotnom čísle. Toto ustanovenie má zmysel väčšinou vtedy, ak si niekto želá odvodiť epiteton v mene taxónu podradeného rodu z mena druhu, ktorý tento taxón zahŕňa. Ide o prípady, kde nie je možné prijať nezmenené epitetá v tvare podstatného mena v druhom páde jednotného čísla (ako napr. „Linnaei“), ale namiesto toho je potrebné zmeniť ich na tvar prídavného mena v množnom čísle (napr. Linnaeani).

K hlbokým zmenám došlo v St. Louis v nomenklatúre rastlinných fosílií. Bez zveličenia možno povedať, že prijaté kompromisné riešenie, na ktorom pracovala ad hoc vytvorená skupina špecialistov počas zasadania Nomenklatorickej sekcie, poskytuje po prvýkrát dôkladné funkčné formálne základy pre minulú a súčasnú prax paleobotanickej nomenklatúry. Pre účely nomenklatúry sa botanické fosílie považujú predovšetkým za prislúchajúce k morfologicky definovaným taxónom, t. j. k taxónom v určitých hierarchických úrovniach, ktoré zahŕňajú len určité časti organizmu, štádiá životného cyklu alebo produkty určitého spôsobu fosilizácie, ale nie celý organizmus (Čl. 1.2). Formálna synonymia a uplatňovanie princípu priority sú obmedzené len vnútri rámca a hraníc morfotaxónov (Čl. 11.7). Kvalitatívna definícia kategórií morfotaxónov nie je upravovaná Kódom, ale je múdro ponechaná na rozhodnutie praktizujúcim paleotaxonómom. Podobne sa Kód nezaoberá rozoznávaním a pomenovávaním „biologických“ fosílnych taxónov v zmysle evolučných jednotiek, ktoré pozostávajú z celých organizmov. Tým dáva úplnú voľnosť tým, ktorí sa zaujímajú o takéto v podstate hypotetické koncepty, aby pre ne používali mená, ktoré najlepšie poslúžia danému účelu. Vysvetlime si to na príklade: Meno Sigillaria v nomenklatorickom zmysle je menom morfologického rodu, ktorý pozostáva z fragmentov borky, pretože konečným typom tohto rodového mena (typovým dokladovým exemplárom mena S. scutellata) je fragment borky. Napriek tomu, ak sa uvažuje o karbónskych lesoch, v ktorých prevládali stromy s borkou rodu Sigillaria, je prípustné a zmysluplné hovoriť o lesoch s rodom Sigillaria. Meno Sigillariaceae nomenklatoricky označuje morfologickú čeľad založenú na fragmentoch borky, ale môže sa použiť aj pre hypotetickú evolučnú čeľaď, ktorá okrem iného zahŕňa aj rod pre šišky Mazocarpon (pozri Čl. 11, Príkl. 25).

Pretože striktná synonymia, a teda aj priorita sa vzťahujú len na morfologické taxóny toho istého typu, mená botanických fosílií si logicky nemôžu konkurovať s menami založenými na nefosílnych typoch. V dôsledku toho bývalý Čl. 11.7, ktorý stanovil, že mená nefosílnych taxónov (s výnimkou rias) majú prioritu pred menami fosílií, bol preradený do postavenia poznámky (Čl. 11, Pozn. 4). Navyše bývalá výnimka pre riasy bola zúžená iba na rozsievky (Bacillariophyceae), pretože tieto sú jedinou skupinou rias, kde je rozdielne hodnotenie dôležité a užitočné. V nomenklatorickom zmysle fosílne riasy iné ako rozsievky sú v súčasnosti zaraďované k fosílnym rastlinám a priradené k morfotaxónom, zatiaľ čo medzi fosílnymi a nefosílnymi rozsievkami nie sú žiadne rozdiely. Toto konštatovanie je však pravdivé len s ohľadom na synonymiu, ale nie vo vzťahu k priorite a platnému uverejneniu, pretože pre účely platného uverejnenia sa fosílne rozsievky považujú ako doteraz za fosílie a nie za riasy (pozri Čl. 36.2-3, 38-39). Na túto zreteľnú anomáliu v Kóde a na potenciálne problémy, ktoré môže spôsobiť, je potrebné upozorniť špecialistov, aby bolo možné v budúcnosti uvažovať o zmene, ak by sa ukázala byť potrebná.

Drobné zmeny vzhľadom na typifikáciu sú aj v ustanoveniach, ktoré sa týkajú iba nomenklatúry fosílnych rastlín. Tieto sú v Čl. 38.2 (už spomínanom) a 9.13.

Nomenklatúra húb bola ovplyvnená rozhodnutiami kongresu v St. Louis len okrajovo. Za spomenutie stoja niektoré edičné zlepšenia osobitných ustanovení pre anamorfy húb (pozri osobitne Čl. 59.4), ako aj nové odporúčanie (59A.3), ktoré odrádza od tvorby mien anamorf v prípadoch, kde nie sú v skutočnosti potrebné. Bývalé „záväzné odporúčanie“ 60H bolo povýšené do postavenia článku (60.12) a rozšírila sa tiež jeho platnosť z „hostiteľských rastlín“ na všetky „asociované organizmy“, podľa ktorých je huba nazvaná. Odporúčanie 50E.2, ktoré sa zaoberá spôsobom, akým sa označuje sankcionovaný status mena huby v citácii autora, bolo upravené tak, že je jednoznačnejšie a všeobecnejšie. A nakoniec, bývalý „odhlasovaný príklad“, ktorým bolo ustanovené, že kultúry konzervované v metabolicky inaktívnom stave sú prijateľné ako typy (Čl. 8, Príkl. 1), veľmi vhodne dostal explicitný legálny základ v Čl. 8.4, kde je tiež uvedené, že táto možnosť existuje pre riasy a huby.

Spomedzi nezáväzných (výkladových alebo poradných) ustanovení, ktoré boli pridané alebo upravené v St. Louis, možno uviesť preformulovaný Čl. 46.1, ktorý znižuje postavenie citácie autora za vedeckým menom z nutnej podmienky, aby meno bolo „presné a úplné“, na jednoduchý doplnok, ktorý „môže byť žiaduci“ osobitne v taxonomických a nomenklatorických publikáciách. Je potrebné upriamiť pozornosť autorov a editorov na túto zmenu, keďže v minulosti v niektorých prípadoch edičné zásady vyžadovali nekritické uvádzanie citácií autorov v netaxonomických článkoch, kde ich použitie nemalo veľký zmysel. – Do Kódu bol zavedený nový termín „izonymum“ (Čl. 6, Pozn. 1), ktorý je definovaný ako to isté meno použité nezávisle viacerými autormi v rozličných časových obdobiach. Ide o nomenklatoricky irelevantný pojem, ktorý môže byť príležitostne užitočný pri argumentácii.

Spomedzi častí Kódu, ktoré sa v St. Louis prakticky nezmenili, boli dve, pre ktoré bolo podaných najviac návrhov na zmeny: pravopis (ortografia) a pomenovanie hybridov. V oblasti pomenovania hybridov sám navrhovateľ upozornil, že zavedenie navrhovaných zmien by bolo predčasné a že je potrebné požiadať zvláštnu „medzikódovú komisiu“, aby uvážila, ako najlepšie koordinovať ustanovenia o hybridoch v botanickom Kóde a v Medzinárodnom kóde nomenklatúry pestovaných rastlín. Sekcia s týmto návrhom ochotne súhlasila. Čo sa týka pravopisu, sekcia so znechutením odmietla nespočetné a vzájomne si čiastočne odporujúce podané návrhy, ale tiež odmietla ustanoviť novú komisiu, ktorá by prehodnotila početné a doteraz nevyriešené problémy.

Séria voľne súvisiacich návrhov si kládla za cieľ podporu harmonizácie a koordinácie medzi rozdielnymi súbormi pravidiel, ktoré riadia botanickú, zoologickú a bakteriologickú nomenklatúru, ako aj nomenklatúru vírusov. Sekcia bola k týmto návrhom len o niečo zhovievavejšia, než k návrhom týkajúcim sa pravopisu. Napriek tomu došlo k istému pokroku. V oblasti terminológie boli prijaté termíny „homotypické synonymum [homotypic synonym]“, „heterotypické synonymum [heterotypic synonym]“ a „nahrádzajúce meno [replacement name]“ ako možné ekvivalenty doteraz používaných termínov „nomenklatorické synonymum [nomenclatoric synonym]“, „taxonomické synonymum [taxonomic synonym]“ a „zreteľne zamýšľaná náhrada [avowed substitute]“. Bolo zakázané použitie koncoviek -viridae, -virales, -virinae a -virus v menách podtried, radov, podtribusov a rodov (Odp. 16A.3(c), Čl. 17.1, 19.3 a 20.1), aby sa do budúcnosti vylúčila homonymia alebo zámeny s menami vírusov. Nové odporúčanie sa usiluje odradiť autorov pomenovávajúcich nové botanické taxóny od používania mien, ktoré už existujú v zoológii alebo bakteriológii. Sekcia tiež podporila zvyšujúce sa úsilie smerujúce k harmonizácii medzi kódmi tým, že odsúhlasila utvorenie Zvláštnej komisie na udržiavanie vzájomných kontaktov [Special Liaison Committee].

Saintlouiský kód bol pripravený v súlade s postupmi vysvetlenými v Odd. III, ktoré sa uplatňujú takmer bezo zmien od Parížskeho kongresu v roku 1954. V časopise Taxon bolo v období od februára 1996 do novembra 1998 uverejnených 215 samostatných číslovaných návrhov na zmeny Kódu. Ich zhrnutie („synopsis“) spolu s komentármi spravodajcov bolo uverejnené v časopise Taxon (48: 69-128) vo februári 1999 a poslúžilo ako podklad pre predbežné nezáväzné hlasovanie poštou členmi Medzinárodnej asociácie pre rastlinnú taxonómiu (a niekoľkými ďalšími osobami), ako je uvedené v Oddelení III Kódu. O tabelárny prehľad hlasovania poštou sa postaral zapisovateľ sekcie F. R. Barrie. Výsledky boli k dispozícii členom Nomenklatorickej sekcie na začiatku jej zasadania a spolu s rozhodnutiami kongresu boli tiež uverejnené v tabelárnej forme v novembrovom čísle časopisu Taxon v roku 1999 (48: 772-782).

Nomenklatorická sekcia zasadala v Missouri Botanical Garden v St. Louis (Missouri, USA) v dňoch 26. až 30. júla 1999. Z doterajších kongresov bola sekcia v St. Louis najpočetnejšie obsadená. Mala 297 registrovaných členov, ktorí mali k dispozícii okrem svojich osobných hlasov ešte aj 494 inštitucionálnych hlasov. Predstavitelia sekcie, ktorí boli predtým vymenovaní v súlade s Oddelením III Kódu, boli: H. M. Burdet (predseda), F. R. Barrie (zapisovateľ), W. Greuter (hlavný spravodajca) a D. J. Hawksworth (zástupca hlavného spravodajcu). Každá Nomenklatorická sekcia má právo určiť si vlastné procedurálne pravidlá v rámci možností poskytovaných Kódom, ale tradícia sa považuje za nedotknuteľnú. Tak ako pri predošlých príležitostiach, na schválenie akejkoľvek navrhovanej zmeny Kódu sa požadovalo 60 % súhlasných hlasov. Návrhy, ktoré boli odmietnuté 75 % alebo väčším počtom hlasov v hlasovaní poštou, sa považovali za odmietnuté, pokiaľ neboli znovu vznesené z pléna. Na základe prepísaných magnetofónových záznamov sa v súčasnosti pripravuje do tlače Správa o zasadaní sekcie, ktorá bude uverejnená tohto roku v sérii Englera [Report on botanical nomenclature – Saint Louis 1999, Englera 20: 1-253, 2000, pozn. prekl.].

Nomenklatorická sekcia tiež vymenovala Edičnú komisiu pre Saintlouiský kód. Podľa tradície boli do tejto komisie prizvané len osoby, ktoré sa zúčastnili zasadania sekcie. Ako je ustanovené v Kóde, komisii predsedá predchádzajúci hlavný spravodajca a je logické, že komisia zahŕňa zástupcu hlavného spravodajcu ako sekretára a nového spravodajcu (ktorý bude slúžiť na nasledujúcom [Viedenskom] kongrese) ako podpredsedu komisie. Edičná komisia sa zišla v plnom zložení, ako bola zvolená, 23. januára 2000 v Botanischer Garten und Botanischer Museum Berlin-Dahlem v Berlíne (Nemecko) na celý týždeň tažkej práce. Komisia pracovala na predbežnej verzii textu hlavnej časti Kódu, ktorú pripravil predseda. Zahŕňala zmeny, o ktorých rozhodla sekcia, a bola distribuovaná elektronickou poštou 25. novembra 1999. Komisia pracovala aj s predbežnou verziou Správy o zasadaní sekcie, ktorá bola distribuovaná elektronickou poštou medzi 25. novembrom 1999 a 1. januárom 2000. Bol to prepis z magnetofónovej pásky čiastočne revidovaný F. R. Barriem, D. L. Hawksworthom a J. McNeillom.

Úlohou každej Edičnej komisie je riešiť problémy, ktoré jej boli osobitne postúpené, zahrnúť zmeny odsúhlasené Nomenklatorickou sekciou, vyjasniť všetky viacznačné formulácie, zaručiť konzistentnosť textu a pripraviť dodatočné príklady, ktoré sa zaradia do Kódu. Podmienky mandátu Edičnej komisie, ako boli definované na ustanovujúcom zasadaní Nomenklatorickej sekcie v St. Louis, zahŕňali zvyčajné splnomocnenie meniť formulácie, príklady alebo umiestnenie článkov a odporúčaní do tej miery, aby nebol ovplyvnený ich zmysel, pričom by sa malo zachovať ich doterajšie číslovanie do najvyššej možnej miery.

Kompletná Edičná komisia sa koncentrovala na hlavnú časť Kódu, vrátane Dodatku I (hybridy) a na texty v záhlaví Dodatkov II-V. Bezprostredne po skončení uvedenej schôdze bola skompletizovaná nová elektronická verzia týchto častí, ktorú prečítali a skorigovali všetci členovia Edičnej komisie. Obsah Dodatkov II-V sa revidoval a dopĺňal v bilaterálnom procese, ktorý vždy zahŕňal predsedu komisie a špecialistu pre príslušnú taxonomickú skupinu, zvyčajne člena komisie (V. Demoulin pre huby, D. H. Nicolson pre cievnaté rastliny, P. C. Silva pre riasy, J. E. Skog pre fosílne rastliny), s výnimkou machorastov (G. Zijlstra z Utrechtu za asistencie P. Isoviitu z Helsínk). Predmetový register a register vedeckých mien pripravil výlučne P. Trehane. Pozmenený register k Dodatkom skompiloval W. Greuter, ktorý sa postaral aj o záverečnú redakciu textu, formátovanie a vytvorenie reprodukovateľnej predlohy.

Dva z Dodatkov vyžadujú osobitný komentár. Sekcia pri orientačnom hlasovaní naznačila, že uprednostňuje abecedné usporiadanie údajov, ktoré sa týkajú konzervovaných rodových mien, v rámci veľkých taxonomických skupín. Usporiadanie rodových mien semenných rastlín znamenalo opustenie doteraz používaného systému číslovania, ktorý bol založený na úctyhodnom, ale zastaranom systéme Dalla Torreho a Harmsa. V elektronickom veku sa táto operácia, ktorá by v minulosti bola nočnou morou, ukázala byť doslovne jednoduchou, a tak Edičná komisia rada splnila želanie sekcie. Komisia však bola oveľa menej potešená neuváženým rozhodnutím (žiaľ, nie iba želaním) revidovať zoznam konzervovaných mien čeľadí semenných rastlín, ktorý znamená upustenie od neformálne zavedeného (avšak formálne neodsúhlaseného) štartovacieho bodu roku 1789, ktorý sa uplatňoval v predošlej verzii zoznamu. Toto znamenalo zavedenie početných zmien, na potrebu ktorých upozornili bibliografické štúdie J. R. Reveala. Táto úloha, ktorú sa dobrovoľne podujali splniť F. R. Barrie a N. J. Turland, sa ukázala byť obťažnou a sčasti nesplniteľnou, pretože Revealov zoznam navrhovaných zmien sa ukázal byť menej spoľahlivý, než on sám a s ním aj Nomenklatorická sekcia predpokladali. Barrie a Turland, ktorým sa podarilo overiť všetky relevantné údaje v pôvodných publikáciách, dospeli k záveru, že v mnohých prípadoch by boli zmeny neodôvodnené a v iných prípadoch je predsa len lepšie počkať na závery Zvláštnej komisie pre mená nad úrovňou rodu. Nasledujúce Turlandove vysvetľujúce poznámky ilustrujú problémy, s ktorými sa stretli, a prijaté riešenia. „Prijali sme len tie mená, o ktorých sme boli presvedčení, že boli v úrovni čeľade platne uverejnené. Máme poznámky ku všetkým možno správnym a tiež jednoznačne chybným autorom a literárnym odkazom z Revealovho zoznamu a dáme ich k dospozícii Zvláštnej komisii [pre mená nad úrovňou rodu]. [Osobitne] sme odstránili všetky mená od Berchtolda a J. Presla, pretože ich pravdepodobne treba považovať za mená radov („rad“), pričom niektoré z nich sa delia na čeľade („čeleď“). Podľa K. Marholda, J. Štěpánka a J. Kirschnera [českých a slovenských botanikov, s ktorými sme toto konzultovali] „rad“ značí rad a „čeleď“ môže znamenať len čeľaď, a to ako dnes, tak aj v roku 1820. Podľa rady H. M. Burdeta nepovažujeme mená v diele Duranda (1782) za platne uverejnené, lebo neboli prijaté samotným autorom, ale predstavujú len prehľad Jussieuovho systému. Mená v diele Batscha (1796) sú problematické. Kým niektoré z nich sa zdajú byť prijateľné, mnohé ďalšie sú skupinami s opisnými menami, ako Drupiferae, Pomiferae, Senticosae, Multisiliquae, Succulentae, Arillatae, Pentacarpae, Rostratae, Ciliatae, Hesperideae, Sarmentaceae, Fimbriatae atď. Navyše sa zdá, že meno „Piperitae“ (prijaté Revealom ako Piperaceae) nemá nič spoločné s menom Piper, ale bolo založené na mene Arum. Je preto lepšie tieto mená zatiaľ nezahŕňať. Vylúčili sme tiež niektoré ďalšie jednotlivé mená. Pripravujeme článok do časopisu Taxon, v ktorom naše kroky objasníme.“

Našťastie po kritickej revízii Barrieho a Turlanda jedinými menami, ktoré časovo predchádzajú dielo Jussieua (t. j. mená spred roku 1789) a ktoré musia byť prijaté, sú mená z diela Adansona (1763), napokon dobre známeho diela, ktoré zahŕňa mnohé mená čeľadí. Napriek tomu by sme radi odradili prípadných používateľov od zavádzania zmien v menách čeľadí, ktoré, ako sa zdá, vyplývajú z prijatia nového zoznamu a nie sú v súlade s predošlým zoznamom. Sekcii bolo prisľúbené, že sa takýmto zmenám vyhneme v krátkom čase realizovaným konzervačným postupom, a hoci zodpovedajúce návrhy na konzerváciu ešte neboli uverejnené, oprávnene sa možno domnievať, že takýto postup bude nakoniec uplatnený. Preto napr. čeľaď, ktorá zahŕňa rod Vaccinium L. aj rod Erica L., by mala zostať známa ako Ericaceae Juss. a nemala by sa premenovávať na Vacciniaceae Adans. (príklad, ktorý zhodou okolností nebol medzi tými, ktoré boli Nomenklatorickej sekcii predložené).

Toto je vhodné miesto na to, aby sme poďakovali všetkým, ktorí prispeli k uverejneniu nového Kódu: ostatným členom Edičnej komisie za ich trpezlivosť, pomoc a jednotu; všetkým uvedeným osobám, ktoré osobitným spôsobom a vysoko nad ich zvyčajné povinnosti prispeli k riešeniu edičných problémov; botanikom, ktorí nezištne radili a prispeli návrhmi, ako aj významnými novými príkladmi; pani R. Zieglerovej za rýchle vyhotovenie prvého prepisu magnetofónových záznamov zo zasadaní Nomenklatorickej sekcie; Medzinárodnej asociácii pre rastlinnú taxonómiu (IAPT) a jej novému sekretárovi Todovi Stuessymu, ktorí, vážiac si tradičnú oddanosť IAPT rastlinnej nomenklatúre, hradili výdavky zasadania Edičnej komisie v Berlíne; ako aj vydavateľovi Svenovi Koeltzovi za jeho pomoc a za rýchlosť, akou sa mu opäť podarilo Kód vydať. A keďže sa náš nomenklatorický mandát v súčasnosti končí, je tu vhodný čas a miesto aj na všeobecný, hoci osobný epilóg.

Biologická nomenklatúra je prostriedkom, ktorý umožňuje odovzdávanie výsledkov systematického výskumu na všeobecné využitie. Nie je dôležitá len pre taxonómov, ale má význam pre všetkých, ktorí si chcú vymieňať informácie týkajúce sa organizmov. Nomenklatorické sekcie predošlých medzinárodných botanických kongresov si boli dobre vedomé tejto skutočnosti a z toho vyplývajúcej potreby podriadiť nomenklatúru organizmov a pravidlá, ktorými sa riadi, potrebám spoločnosti. V období, počas ktorého sme prispeli k tvorbe Kódu, sa urobili závažné zmeny, ktoré podporili stabilitu mien a ich použitia, vrátane možnosti konzervácie druhových mien, odmietnutia mien v akejkoľvek úrovni, zavedenia koncepcie epitypu a prijatia metabolicky inaktívnych kultúr ako typov. Tokijský kód, známy tiež ako „purpurový Kód“, bol predzvesťou novej a odvážne modernej myšlienky povinnej registrácie budúcich mien a takmer zahrnul aj koncepciu stabilizovaných zoznamov v súčasnosti používaných mien.

Nomenklatorická sekcia v St. Louis nebola ochotná ísť ďalej touto cestou, ale naopak, zvrátila smer vývoja nastúpený pred šiestimi rokmi v Jokohame. Bolo zreteľné, že tempo vývoja Kódu bolo pre tvrdé jadro nomenklatorických praktikov príliš rýchle. Preto sekcia v duchu jasnej logiky Reakcie odmietla zavedenie otestovaného a funkčného systému registrácie novonavrhovaných mien, odmietla diskusiu o ochrane v súčasnosti používaných mien a oponovala väčšine návrhov, ktoré mali za cieľ harmonizovať terminológiu biologickej nomenklatúry. Toto je pochopiteľná odpoveď a samo osebe to nie je dôvod na znepokojenie. Ak sa triezvo pozeráme na kolísavý vývoj svetovej histórie, a tiež biologickej nomenklatúry, možno s istotou predpokladať, že po istej pauze budú teraz odmietnuté alebo im podobné návrhy úspešné na niektorom z budúcich kongresov.

Čo nás však zarmútilo, bola atmosféra, v akej sa tieto rozhodnutia udiali. Prejavy vášne v nomenklatorických diskusiách sú namieste (aj keď možno prekvapujúce pri takej suchej disciplíne) a majú dávnu tradíciu, prejavy nenávisti však nie. Jakobínska posadnutosť, akou bola sekcia zachvátená, len aby odstránila všetky stopy registrácie z Tokijského kódu, je – ako sa domnievame – bezprecedentná. Odmietnuť vypočuť si niekoho iného, odmietnuť možnosť prezentovať a vysvetliť odlišné názory, to nás hlboko znepokojilo. Pri takomto početnom a zväčša novom publiku mala nomenklatúra možnosť preukázať sa ako racionálna disciplína. V tomto zlyhala.

A možno sme zlyhali my, ktorí sme mali viesť a radiť sekcii pri jej diskusiách. Keďže si uvedomujeme toto naše zlyhanie, rozhodli sme sa nekandidovať znovu do našich nomenklatorických funkcií. Ak niekto, tak potom John McNeill, nový spravodajca, je ten, kto má skúsenosti a inštinkt potrebné na dovedenie nomenklatúry do nového milénia. Želáme mu v tom mnoho úspechov.

Tebe, používateľovi zverujeme teraz Saintlouiský kód, „čierny Kód“ – ako ho môžeš nazvať, ak si myslíš, že farba väzby má svoj zmysel. A možno ho aj má, symbolizujúc strieborný prúžok nádeje, ktorý sa odráža od temného podkladu symbolizujúceho Reakciu (skôr než zármutok) [Saintlouiský kód bol uverejnený v čiernej plátenej väzbe so striebornými písmenami, pozn. prekl.].

Berlín a Londýn 31. marca 2000